Prečo študujete za diplomovanú všeobecnú sestru?
Odmalička ma lákalo zdravotníctvo, pracovala v ňom babka aj mama, vždy som chcela byť lekárkou. Nechcela som ísť na gymnázium, tak som si ako strednú školu vybrala zdravotnícku. Po vyštudovaní odboru zdravotnícky asistent som išla na odbor diplomovaná všeobecná sestra, takže som v tejto škole už siedmy rok.
Odmalička ste sa teda hrávali na lekárku?
Ani nie, ale inú prácu ako v zdravotníctve som si predstaviť nevedela.
Nežijete vo vzduchoprázdne, viete, čo sa v zdravotníctve deje – rozkrádanie, zlé podmienky pre personál, nízke platy, nadčasy, denné stretávanie sa s trpiacimi ľuďmi. Napriek tomu vás to láka?
Na začiatku strednej školy som si hovorila, že kým doštudujem, za tie roky sa situácia v zdravotníctve zmení, keďže Slovensko napreduje. Ukázalo sa, že je to opačne a v zdravotníctve je to stále horšie. Ale aj napriek tomu v zdravotníctve robiť chcem.
Plánujete študovať ďalej, chcete byť lekárka?
Neplánujem študovať ďalej. Nehovorím, že by som nechcela, ale je to ďalších šesť rokov štúdia plus atestácia a ja som v situácii, že sa už potrebujem zamestnať.
Množstvo mladých zdravotníkov údajne uvažuje o odchode do zahraničia. Čo vy?
Aj ja som si predstavovala, že po doštudovaní by som odišla do Rakúska. Preto som si aj vybrala štúdium nemeckého jazyka, maturovala som z nemčiny a pokračujem v štúdiu jazyka ďalej. Zameriavam sa na odborné nemecké termíny, odborné články. Keď máme zážitky z praxe, v škole si ich rozprávame po nemecky. Určite som na začiatku chcela byť v Rakúsku, ale už to nie je také jednoduché, ako som si predstavovala. Budem sa musieť vrátiť do rodného mesta, aby som sa postarala o babku. Zamestnám sa tam v nemocnici. Nezvládala by som časovo ísť do Rakúska ani ostať v Bratislave.
Vo vašom rodnom meste, v Partizánskom, je súkromná nemocnica. Sú tam lepšie platy?
Podľa toho, čo som si zisťovala, je nástupný plat sestričky nižší, ako vo fakultných nemocniciach, takže lepšie určite nie sú.
Čo vaši spolužiaci? Chcú odísť do Rakúska alebo Nemecka?
Okrem dvoch, ktorí odídu do Rakúska, zrejme ostatní zostanú na Slovensku, alebo pôjdu do Česka. Asi je jazykový problém, lebo v Rakúsku sú stále vyššie jazykové nároky. Nestačí dobre ovládať latinčinu, keďže v Rakúsku používajú minimum latinských slov. Ale Rakúsko je lákavé, lebo systém majú omnoho lepší ako na Slovensku a je naozaj plno mladých, ktorí idú študovať zdravotníctvo s vidinou odchodu do zahraničia. Na Slovensku by mal byť priemerný zárobok sestier 700 až 800 eur v hrubom, aj keď netuším, kde toľko dostanú. V Rakúsku, kúsok za hranicami, dostanú o tisíc viac. Majú vyššie mzdy, dostatok materiálu, nik im nenadáva, aby šetrili liekmi, plienkami.
Na Slovensku sa veľa šetrí?
Veľmi. Sestričky napríklad dostanú jednu krabicu rukavíc veľkosti M, jednu L, a to je niekedy na dva dni pre všetkých vrátane študentov na praxi. Máme dodržiavať zásady, vymieňať si rukavice po každom pacientovi, ale zároveň „nemáme plytvať“ a kážu nám, aby sme si ich nevymieňali, ak nie sú špinavé alebo kontaminované. Predstavte si, že ste pacient v izbe spolu s ďalšími tromi a vidíte, že sestry si od jedného pacienta k druhému rukavice nevymenia. Asi by sa vám to nepáčilo, sestry však inú možnosť nemajú. Ak je k dispozícii dezinfekčný prostriedok, aspoň ním si máme vydezinfikovať rukavice.
Čo všetko robí sestra na Slovensku?
Všetko – príjem, prepustenie, hygienu, ak nie je dosť personálu, tak aj kŕmenie, prebaľovanie a popri tom odborné výkony. V niektorých oddeleniach robia aj veci, ktoré by mal podľa toho, čo nás učia, robiť lekár. Napríklad preväzovanie rán. Ale v máloktorom oddelení to lekár robí. Ďalší problém je dokumentácia, ktorá neskutočne zaťažuje.
Popíšte, čo robí sestra, keď príde ráno do práce?
Prevezme si hlásenie od nočnej zmeny, že ktorý pacient sa ako správal, kto je v akom stave, aký bol príjem, aká bola terapia, či bola reakcia na terapiu, či pacient spal, či mal bolesti, na aké vyšetrenia treba pacientov nachystať. Keď je v oddelení 33 pacientov, tak sestra dostane 33 hlásení. Písomne aj ústne. Pred vizitou musia sestry pacientov pripraviť, urobia hygienu, nachystajú raňajky, porozdeľujú ich podľa predpísaných diét. Ak je na smene asistent, tak pomôže pacientov nakŕmiť, ak nie je, robia to sestry. Ak je prijímanie živín sondou, robí to vždy sestra.
Čo po raňajkách?
Odbery, neustále zvoní telefón, pripravujú sa pacienti na prepustenie, prijímajú sa noví, zasa telefón, všetko sa zapisuje. Medzitým prichádzajú lekári, pacienti zvonia, lebo niečo potrebujú. Šťastie je, ak sú počas zmeny tri sestry a vtedy si rozdelia prácu tak, že jedna sedí pri počítači, všetko zapisuje, dvíha telefóny a dve pracujú s pacientmi. Dopoludnia sú samé vyšetrenia, medzitým volajú z ultrazvuku, že pošlite nám pacienta, rýchlo treba zohnať sanitára alebo asistenta, aby ho odviezol, ak už je asistent na inom vyšetrení, tak ho vezie sestra.
To pôsobí ako výcvik pozornosti, človek sa musí sústrediť na desať vecí naraz.
Áno, uši sú v službe ako radar a neustále prijímajú informácie, požiadavky a príkazy. Ak si po štyroch hodinách dokáže sestra nájsť čas a odskočiť si na WC, tak má šťastie.
V akom stave sú zdravotné sestry, ktoré robia napríklad dvadsať rokov?
Vystresované a vyčerpané, majú veľa nadčasov, mnohé majú syndróm vyhorenia. Mnoho sestier sa pred pacientom usmieva, keď však odídu od neho, nadávajú: bože, zasa ten zvonček, čo zasa chce! Okrem práce musia povinne absolvovať množstvo školení, a to sa deje počas voľna. Majú toho veľmi veľa. Ak je v oddelení 15 imobilných pacientov, tak si viete predstaviť, aká je to fyzická zaberačka. Všetko je na úkor pacienta, lebo je iné, keď dvere izby otvorí úprimne usmiata sestrička, ktorá má na pacienta čas, vypočuje si ho, alebo sestra, ktorá narýchlo vbehne do izby a kričí: vstávajte, už ste mali byť hore, o polhodinu bude vizita! A zmizne, lebo musí ísť do ďalšej izby.
Ako sa sestry správajú k vám študentom?
Ako ktoré. Sú také, že keď zostanem o polhodinu dlhšie a pomôžem im, tak mi veľmi ďakujú, že ich aspoň na chvíľku odbremením a môžu sa viac venovať pacientom. Pacientov bude stále viac a viac, no zdá sa, že personálu bude stále menej a menej. Naozaj smutná téma. A staršie sestričky nám mladým často hovoria, aby sme sa učili jazyky, aby sme išli do zahraničia, kým nemáme rodiny a aby sme sa potom vrátili.
Myslíte si, že tie, ktoré odídu, sa vrátia?
Nevrátia. Keď sa zamestnajú v zahraničí a páči sa im, sú spokojné, prečo by sa mali vrátiť niekam, kde zarobia o polovicu menej a podmienky sú katastrofálne, kde oddelenia vyzerajú strašne, kde nie je dostatok pomôcok, kde robia ohromné nadčasy?
V akom stave sú pomôcky?
Väčšinou v zlom. Postele sú také, že ich skúsim napolohovať, lenže neviem, či vydržia. Staré postele často nevládzem nastavovať, musím si zavolať na pomoc chlapa, asistenta alebo sanitára, aby mi pomohol dať vyššie hlavovú časť. Ale sú, samozrejme, aj oddelenia, kde sú ovládačom polohované postele a pacienti si ich vedia nastaviť sami.
Čo podmienky pre personál?
V Ružinove nám po siedmich rokoch po známosti vybavili, aby nám premaľovali šatňu. Na Kramároch máme na detskom šatňu pod schodmi a prezliekajú sa v nej všetci, žiadne oddelené šatne pre mužov a ženy. Všetci sme spolu aj s učiteľmi, sanitármi, asistentmi, záchranármi v jednej miestnosti.
Zdravotné sestry odpracujú viac hodín, ako by mali. Ak by sa striktne dodržiaval Zákonník práce, išli by nemocnice do kolien?
Asi išli. Sú prípady, že sestra ochorie a musia ju zastúpiť iné, automaticky odrobia viac. Zažila som prípady, keď si v januári museli sestry nahlásiť, kedy v lete pôjdu na dovolenku. Ako mohli vedieť, či pôjdu v júli, alebo v auguste? Staničné alebo vrchné sestry sa snažia akceptovať požiadavky sestier, ale nedá sa to. Je ich nedostatok.
Niektoré sestry sú aj vysokoškoláčky, majú titul Mgr. Lekári sa začínajú sťažovať, že vysokoškolsky vzdelané sestry odmietajú robiť určité práce, hovoria, že neštudovali na to, aby nastavovali posteľ, alebo robili hygienu pacientovi. Je to pravda?
Často je. Povedia si, ja som magisterka, prečo by som mala pacientovi robiť toaletu? Ak je jeden asistent na celé poschodie, občas sa stane, že je na áčku. Potom musia na béčku pacienta prebaľovať sestry. A stretla som sa s tým, že vysokoškolsky vzdelaná odmietla. Niektoré majú povýšenecký prístup aj k nám študentom. Nepočula som, že by sa na to sťažovali lekári, ale podľa mňa by sa tak správať nemali. Kompetencie má sestra rovnaké – či je magisterka, alebo diplomovaná všeobecná sestra.
Vyvoláva to v oddeleniach napätie?
Určite áno. Nemôžem povedať, že všetky vysokoškolsky vzdelané sestry sú také, ale niektoré sú a dávajú to pocítiť postojom k nám aj k pacientom.
Sestry sú rovnako ako lekár neustále trestnoprávne napadnuteľné, ak urobia chybu?
Samozrejme, preto sa všetko neustále dokumentuje. Čo nie je na papieri, ako by sa nestalo. Ale sestry to veľmi zaťažuje, každá je stále vnorená v dokumentoch, kartách, druhá zapisuje do počítača, objednáva. Sú ako na gumičke, od pacienta k počítaču a zasa k pacientovi a zasa k počítaču…
Nebojíte sa syndrómu vyhorenia?
Zatiaľ nie. Zatiaľ ma to napriek všetkému naozaj baví.
Je to ťažké štúdium? Napríklad anatómia?
Pre mňa anatómia nie je ťažká, ale zložitá je tá šírka záberu, lebo v rámci školy musíme prejsť všetky odbory, čiže aj chirurgiu, aj neurológiu a podobne. Musíme mať základy zo všetkého, keďže je to odbor všeobecná sestra.
Zdravotníctvo zápasí s nedostatkom peňazí. Naozaj peniaze nie sú?
Podľa mňa je peňazí od štátu pre zdravotníctvo dosť, ale nedostanú sa do nemocníc, do oddelení na pomôcky, mzdy. Peniaze sú zle rozdelené.
Ako sa cíti mladý človek ako vy, keď vchádzate do systému, kde sa kradne, nakupujú sa predražené prístroje, tuneluje sa, kde šéf zdravotnej poisťovne podpisuje zmluvy s firmou vlastnej tety, unikajú milióny a potom nezostáva na základné veci?
Pocit je frustrujúci. Je na hlavu postavené, aby zdravotníctvo a školstvo upadali. Štát by mal mať silné základy v týchto dvoch rezortoch, no Slovensko ide opačným smerom. A my študenti cítime naplno problémy oboch rezortov.
Povedzte príklad, ako sa učíte?
Pomôcky v škole sú už opotrebované a nie sú peniaze na kúpu nových. A to sme budúci personál, od ktorého sa očakáva, že budeme po skončení školy od júna vedieť všetko robiť s modernými pomôckami. Učili sme sa napríklad odber krvi, ale figurína už mala ruku takú rozpichanú, že by do žily trafil aj slepý. Tak učiteľka nastavila ruku a brala som krv jej.
Asi dosť stresujúce.
To si píšte, ruky roztrasené, hlavou išlo: trafím, netrafím? Samozrejme, že niekedy sa netrafí do žily ani sestra s mnohoročnou praxou, ale odoberať krv učiteľke bolo špeciálne. Doteraz som mala odstup aj od odberov z vrchnej časti dlane, lebo to dosť bolí a niekedy sa sestra musí doslova „vŕtať“ ihlou v ruke. Dlho som sa tomu vyhýbala, ale teraz to beriem ako samozrejmosť.
Veľkou kauzou v zdravotníctve bol nákup CT prístroja do Piešťan. Hoci išlo v rámci rozkrádania za súčasnej vlády o odrobinku, vyvolalo to záujem verejnosti. Dotkne sa budúcej sestry taká kauza?
Chytala som sa za hlavu.
Veľmi sa kradne v zdravotníctve?
Podľa mňa áno. Zrejme najviac na úrovni nákupov. Sú to zvláštne kauzy. Musí sa to nejako pretrhnúť, lebo ak to tu padne, nie každý si bude môcť dovoliť ísť sa liečiť do Rakúska. Obávam sa však, že neprestanú kradnúť a je jedno, ktorá politická strana bude pri moci.
Rozumiete sestrám, ktoré podávajú výpovede a chcú tak pritlačiť na riešenie situácie?
Podporujem sestry, je predsa na hlavu postavené, aby sestry, ktoré majú neskutočne veľa práce, robili za smiešny plat. Ak by sestry neprišli do zamestnania, oddelenie padne, pacientov nebudú môcť prijímať. Keď si predstavím, že ja sa mám po vyštudovaní zamestnať s tým, že sa chcem osamostatniť, zohnať si bývanie, zabezpečiť si dopravu, samostatne sa živiť, tak z toho platu skoro nemám šancu prežiť, bola by som v mínuse. A to nepočítam, že by som si chcela kúpiť niečo na seba. Je plno sestier, ktoré keby nemali lepšie zarábajúcich manželov, neutiahli by rodinu.
Ako sa správajú lekári k sestrám?
Ja som zažila zatiaľ len dobré správanie, snažia sa aj odľahčiť napätie, ak cítia, že je zle, ale vedia debatovať aj vážne.
Na čo sa chcete ako sestra špecializovať?
Láka ma neurológia alebo jednotka intenzívnej medicíny, prípadne OAIM. Sú to oddelenia, kde sa stále deje niečo iné. Ale aby som získala špecializáciu, musím byť na tom oddelení zamestnaná a popri práci si tú špecializáciu robiť, čo trvá dva roky.
Čiže štyri roky škola, tri nadstavba a dva špecializácia? Deväť rokov študovania, aby ste mohli byť špecializovaná sestra na oddelení, a za to pracujete v tých podmienkach, ktoré ste popísali?
Áno. V minulosti sa špecializovali priamo v škole, hneď po maturite boli napríklad špecializované detské sestry alebo inštrumentárky a podobne. Teraz po maturite musia byť ďalšie tri roky, aby sa študentka stala diplomovanou všeobecnou sestrou, a keď chce, ide na ďalšie dva alebo tri roky na špecializáciu.
Pamätáte sa na prvé nepríjemné zranenia pacientov alebo vážne stavy, ktoré ste videli?
Bolo to ešte pred piatimi rokmi a hneď v prvý týždeň praxe som videla pacienta s takými preležaninami na chrbte, že sme mu videli stavce. Lebo na jedno oddelenie boli iba štyri antidekubitné matrace namiesto tridsiatich. Pacienta síce napolohovali, ale on sa pretočil a ťažko povedať, čo sa dialo ďalej, prečo tak dopadol, koho to bola chyba. Dovtedy som niečo podobné videla iba na fotografii v učebnici, ale odrazu som všetko videla na vlastné oči a cítila ten hnilobný proces. Hneď v prvý týždeň praxe som zažila aj prvé úmrtie pacienta v izbe, ktorú som mala na starosti.
Aké to boli pocity?
Vtedy som si ako začiatočníčka hovorila: panebože! Prišla som prvýkrát na prax, venovala som sa pacientom, rozveseľovala ich a zrazu bol jeden mŕtvy! Okamžite som telefonovala mame, že som mala prvý exitus, že to bol milý pán a neviem, čo sa stalo. Rodina, spolužiaci, učitelia ma podporili, v škole nám vysvetľovali, že sa nemáme naviazať na pacienta, lebo sa zbláznime. Odvtedy som si už zvykla, ale ani zďaleka to neprežívam chladne, úmrtia preciťujem stále.
Neľutujete dnes, že ste si vybrali toto povolanie?
Stále neľutujem. Cez prázdniny som brigádovala napríklad ako upratovačka aj ako barmanka, pri pokladni, ale žiadne z týchto zamestnaní mi nič nehovorilo. Jednoducho zdravotníctvo je pre mňa v súčasnosti jediné, čo by som chcela robiť.
Comments are closed.